Rozhovor s Mgr. art. Jozefom Janíkom, animátorom a motion dizajnérom, odborným pedagógom ŠUP Sklenárova a VŠMU.

Renesančná atmosféra na ŠUP Sklenárova, kde sa spája tvorivosť výtvarného prejavu so znalosťou najnovších softvérových produktov.

Ahoj Jozef, aká bola tvoja skúsenosť animátora vo filmových ateliéroch Koliba na začiatku tvojej kariéry?

S veľkou úctou a vďakou chcem v súvislosti s mojimi začiatkami spomenúť meno majstra Viktora Kubala, ktorý bol mojim veľkým vzorom, inšpiráciou a najväčším impulzom, prečo som sa začal venovať animovanému filmu. Bol mojim vzorom nielen ako animátor ale hlavne ako človek. Bol v ňom všadeprítomný humor, múdrosť a veľká pokora. Pri ňom som si uvedomil, že ak chcete rozdávať svoje umenie, svoj humor, svoje kresby, musí to všetko byť vo vás. Musíte mať čo rozdávať a o čo sa deliť s ostatnými ľuďmi a musíte to robiť s veľkou chuťou a humorom, vtedy ľudí zaujmete a prijmú vaše dielo. Proste tým musíte žiť. Ako malý som k nemu chodieval a fascinovane pozeral, ako kreslí svoje filmy. Dodnes chodím každoročne na jeho hrob, zapaľujem mu symbolickú sviečku a spomienka naňho žije vo mne stále. Chcel som byť ako on, tak som si začal tiež doma kresliť a amatérsky – na 8mm kameru snímať svoje animácie. Dokonca som navrhol a dal si vyrobiť multiplánovú kameru (konštrukcia pre kameru s viacerými rovinami, kde sa dali nezávisle na sebe hýbať viaceré vrstvy pozadia). Potom sme ešte s kamarátom, počas štúdia na škole, založili v Kultúrnom stredisku v Karlovej vsi – ešte za socializmu – krúžok animovaného filmu, ktorý mal veľký úspech a fungoval dlhé roky. Vtedy som ešte netušil, že by som mal šancu sa venovať animovanému filmu aj profesionálne – bol to iba môj vzdialený nesplniteľný sen, pretože dostať sa medzi profesionálov bolo veľmi ťažké. 

Vtedy filmové štúdio Koliba vypísalo konkurz na animátorov. Prihlásil som sa iba preto, aby som neľutoval, že som tam nešiel, neveril som, že by ma vybrali, bolo tam totiž obrovské množstvo záujemcov. Oni ma však vybrali! Ešte veľmi dlhý čas potom, keď som tam už bol zamestnaný som nemohol uveriť, že je to pravda. Chodil som po štúdiu, obzeral si tie kresby, kamery, všetkých tých animátorov, ktorým som bol zrazu „kolega“ a neveril som tomu, že je to naozaj. Bol to pre mňa splnený najkrajší sen! Vlastne dodnes sa ešte mnohokrát zastavím a ďakujem osudu, že môžem robiť prácu spojenú s animáciou, teraz ako pedagóg, ktorá ma tak baví a napĺňa, a som za to dodnes veľmi vďačný.

​

Ukážka z animovaného filmu „Prečo chodia slimáky pomaly“ réžia V. Malík 1994

Vo svojom životopise si uviedol prácu režiséra upútavok v RTVS. Ako by si túto prácu priblížil študentom ŠUP Sklenárova, kde učíš v odbore Animovaná tvorba?

Práca režiséra upútavok je ďalší splnený sen! Pozeráte filmy a ešte vám za to platia! 😊 Samozrejme, že toto je len veľmi zjednodušená odpoveď, ktorú hovorím, keď chcem zabaviť spoločnosť, študentom však vysvetľujem, že to celé je omnoho zložitejšie, hoci tá radosť z filmov je tam stále prítomná. Na ŠUP Sklenárova učím aj predmet: Strihová Skladba, kde ako jednu z úloh zadávam práve tvorbu upútavky. Dôvod, prečo to robím je, že to núti študentov hlbšie sa ponoriť do štruktúry zvoleného filmového diela, rozobrať ho takpovediac „na súčiastky“ pochopiť jeho dramaturgickú skladbu, spôsob výstavby príbehu a postupy ktorými autori vybudovali jednotlivé charaktery, motívy a logiku ich konania. Toto všetko potrebuje režisér upútavky pochopiť, aby divákovi predstavil dané filmové dielo, takpovediac „v skratke“, a aby v diele presne našiel tie dôležité, zlomové body filmovej štruktúry, ktoré daný film presne vystihujú. K tomu sa pripája potreba podať toto všetko pútavou formou, navnadiť diváka, aby si ten film chcel pozrieť a dozvedieť sa z príbehu viac. Je to trocha ako rybačka – musíte pripraviť pre potencionálneho diváka lákavú návnadu, ale tak, aby divák tú návnadu neodhalil celú – teda neprezradiť pointu. Dá sa povedať, že tvorba upútavky je zaujímavá a napínavá hra s divákom. K tomu sa pripája nutnosť poznania strihových postupov, synchronizácie strihu na hudbu a nakoniec aj znalosť grafiky pri tvorbe záverečného packshotu upútavky, čiže strih upútavky naučí študentov všetky dôležité veci o dramaturgii filmu, strihu, hudbe a grafike. Študenti dnes radi robia upútavky aj na počítačové hry, čo ich samozrejme naučí, v tomto prípade, veľa o stavbe príbehu danej počítačovej hry. Ide o to, ktorý študent má aké priority a čomu sa chce možno v budúcnosti venovať. Strih upútavky na hru poučí študentov aj v tomto, v dnešnej dobe čoraz žiadanejšom smere.

​

Ukážka z grafického packshotu upútavky na film „Anna“ réžia Luc Besson realizovaného pre TV Markíza

Si aj tvorca viacerých reklamných spotov. Popíš v akých programoch si ich spracovával?

V reklame je dôležité zadanie od konkrétnej agentúry a tomu sa prispôsobuje daná technológia tak, aby bolo želanie zákazníka splnené čo najdokonalejšie. Pri každej konkrétnej reklame sa teda tie programy menia a nikdy sa nerobí iba na jednom, ale skoro vždy je to reťazec na seba nadväzujúcich technológií, z ktorých každá urobí nejakú časť práce. V jednej z firiem, kde som pracoval, som bol zodpovedný práve za spravovanie takéhoto produkčného reťazca a synchronizáciu jednotlivých komponentov. V skratke však je možné povedať, že typicky sa začne Storyboardom v programe „The Foundry Flix“, ktorý je podľa mňa najlepší Story Development program na trhu. Umožňuje spravovanie jednotlivých scén od fázy Storyboardu až po finálny Animatik, ktorý sa predstavuje klientovi. Samozrejme, že klient chce väčšinou množstvo úprav, ktoré sa veľmi flexibilne v tomto programe dajú zapracovať a začleniť do už schválených existujúcich scén. Následne sa robia návrhy scén, prípadne postáv, prostredia atď. v programe Adobe Photoshop. Väčšinou sa v reklame uplatňujú najrôznejšie druhy vizuálnych efektov, ktoré potrebujú do reálneho prostredia dosadiť niečo, čo tam nie je (napr. v reklame pre firmu „Raffeisen Bank“ som pracoval pre firmu, ktorá dopĺňala do prostredia bežnej rodiny milého žltého mimozemšťanka).

​

Ukážka z reklamy, kde som vytváral realistický džús. Bolo to zaujímavé zadanie, znelo: „Vytvorte džús ktorý funguje v prostredí bez gravitácie“ – Reklama prináša aj takéto výzvy. Realizoval som ho v programe „Autodesk Maya Fluid Effects“.

Teda pre takýto druh reklamy je napr. potrebné navrhnúť postavičku, vymodelovať ju v 3D programe, dosadiť do prostredia a urobiť finálnu postprodukciu. 3D animácia sa väčšinou v profesionálnom prostredí filmových a reklamných štúdií robí v programe Autodesk Maya, v ktorom pracujem aj ja. Je to môj obľúbený nástroj, kvôli jeho skoro neobmedzenej flexibilite a možnosti doprogramovať si veci pomocou MEL skriptov, ktoré tento program robia otvoreným prakticky pre všetko čo potrebujete. Pre efekty a zložitejšie napr. prírodné javy (sneh, voda, tekutiny, časticové efekty a pod…) sa používa program SideFX: Houdini. Ak sa má v reklame krásne liať čokoláda, či zmrzlina, ak majú byť v pive či kole bohaté bublinky, ak má jedlo vyzerať neodolateľne lákavo, že sa vám zbiehajú slinky, je často lepšie urobiť to v tomto programe, ako sa snažiť nafilmovať reálne jedlo. Tento program to zvládne lepšie a presvedčivejšie ako realita. Nuž, tak to v dnešnom svete je…. Následne sa všetko spája v postprodukčnom programe, ktorý je takým akoby „lievikom“, do ktorého sa nalejú všetky výstupy zo všetkých programov a vyjdú hotové jednotlivé scény reklamy, ktoré sa následne zostrihajú a spoja so zvukom (väčšinou dodaným externe od hudobného štúdia). Na postprodukciu najradšej používam program „The Foundry NUKE“, ktorý je takisto ako „Autodesk Maya“ štandardom a najčastejšie používaným programom na postprodukciu. Jeho výhodou je tzv. „stromová štruktúra“ teda prehľadný a graficky názorne usporiadaný strom za sebou nasledujúcich efektov, ktorý tak má tvorca pod dokonalou kontrolou. Alebo používam Adobe After Effects, ktorý síce nemá túto stromovú štruktúru, ale zato je v ňom viac možností pre pohyblivú grafiku, lepší prehľad o jednotlivých vrstvách videa a možnosť použitia JAVA skriptov, ktoré ohromne rozširujú možnosti tohto programu. Následný strih reklamy a spojenie so zvukom sa robí buď v programe „Nuke Studio“ alebo „Adobe Premiere“, väčšinou podľa toho, či ste použili „Nuke“ alebo „After Effects“.

​

Ukážka z prostredia postprodukčného kompozičného programu „The Foundry Nuke“ v ktorom som vytváral prostredie technologického mesta budúcnosti. Scéna je v rozpracovanom štádiu, vľavo je vidno spomínaná stromová štruktúra programu a vzájomné prepojenie jednotlivých efektov. Čiernymi čiarami sú prepojené priame náväznosti efektov, zelenými funkčné prepojenia pomocou skriptov naprogramovaných v jazyku „Python“

Venuješ sa aj postprodukcii v programe Adobe After Effects. Popíš, ako si sa ten program učil, prípadne ďalšie postprodukčné programy…

Adobe After Effects je vlastne prvým programom, ktorý som sa začal učiť po tom, ako som po rozpadnutí štúdia animovaných filmov začal pracovať aj na niečom inom, ako len na ručne kreslenej animácii. Dá sa aj povedať, že dodnes je to asi najefektívnejší program na tvorbu pohyblivej grafiky (Motion Design) a niektorých prípadov postprodukcie. Je to v podstate „Photoshop pre animátora“ a ohromne flexibilný nástroj, v ktorom vyrobíte každú animáciu, ktorú potrebujete. Je veľmi dobrý a podľa mňa bezkonkurenčný aj na tzv. „vektorovú animáciu“, čo je animácia postavičiek vyrobených vo vektorovom programe (Adobe Illustrator) na spôsob plôškovej animácie.

​

Ukážka z reklamy, kde sa herci nafilmovaní pred greenscreenom kľúčovali a dopĺňali sa jednoduchšie efekty v programe Adobe After Effects. V ukážke je natočený záber pred spracovaním a pod ním záber po finálnej postprodukcii.

Je pre teba práca so stredoškolákmi prínosom? Aké predmety učíš na ŠUP Sklenárova? Aké inovácie si zaviedol, odkedy si na školu nastúpil?

Učenie novej generácie beriem ako prirodzené vyústenie všetkého, čo som sa v živote počas svojej profesionálnej kariéry naučil. Budem rád, ak moje skromné znalosti pomôžu tým študentom, ktorí sa o animáciu vážne zaujímajú. Baví ma vidieť mladých ľudí ako sa formujú a ako sa vyvíjajú. Okrem toho – rád pracujem s ľuďmi. Teším sa na každý deň, ktorý predstúpim pred žiakov a preberieme spolu niečo, čo ma ohromne baví a naučím ich to tak, aby to bavilo aj ich. Animátora beriem ako herca, ktorý dokáže zahrať s mnohými druhmi postáv. Je to akýsi herec na druhú. Je to výsada, ktorú nemá len tak každý! Snažím sa študentov naučiť radosti z animácie, snažím sa im sprostredkovať ten pocit, ktorý som mal na začiatku – keď som mal tú výsadu stať sa profesionálnym animátorom. Že je to niečo výnimočné a nevšedné. A snažím sa im sprostredkovať to, aby mali čo povedať, aby boli osobnosti, ktoré chcú povedať zaujímavý príbeh. Snažím sa v nich zobudiť hercov, dostať z nich nejakú akciu. Nech sa postavia od svojich stolov, zabudnú na diktát svojich softwarov a zahrajú si tú akciu, ktorú chcú naanimovať. Nezáleží na software, dôležité je to, čo chcú povedať. Software je dobrý sluha, ak viete čo od neho chcete, ak máte myšlienku. Je ale zlý pán ak čakáte, že niečo spraví za vás. Ja som svojho času kvôli lepšiemu pochopeniu animácie založil divadelný súbor. Volali sme sa SND (Sídliskové Nedeľné Divadlo😊) a písali sme si vlastné hry, mali sme tam šikovných hudobníkov, ktorí do hier písali vlastnú hudbu a nacvičovali sme ich vo voľnom čase. Bol tam záujem, bola pri tom ohromná zábava a tvorivosť. Toto chcem, aby tí študenti cítili a prežívali. Viem, že toto dosiahnuť je dnes možno ťažké, ale začínam aspoň tým, že sa na nich vždy ráno usmejem a dám im pocítiť, že ideme spolu robiť niečo, čo nás všetkých ohromne baví a napĺňa.

​

Mgr. art. Jozef Janík so žiakmi Animovanej tvorby ŠUP Sklenárova

Mnoho animátorov si, oproti minulosti, pochvaľuje jednoduchosť práce vďaka novým digitálnym technológiám. Aj ty si v prvopočiatkoch svojej kariéry robil klasický animovaný film na papieri?

Áno, dlhé roky som robil klasickú animáciu na pauzovacích papieroch ceruzkou a s pomocou tzv. „animačných kolíkov“ a presvetľovacieho stolíka. Beriem to ako výhodu oproti tým mladším animátorom, ktorí si týmto už neprešli. Často vidím, že 3D animátor ani nevie kresliť! Preto si ani nevie jednoducho načrtnúť postavu, ktorú chce modelovať, a tak sa mu rodí rovno ako 3D model v programe, a často je jeho tvar náhodný, daný tým programom a nie ako cielená snaha výtvarne poňať postavu. Rovnako animácia sa rodí v 3D programe pomocou automatických nástrojov toho programu a nie cielene ako to animátor cíti a chce zahrať. Potom animácia vyzerá veľmi „strojene“,  je nudná a bez života a daný „animátor“ vlastne ani nevie prečo a ako jednotlivé predprogramované funkcie 3D programu robia to, čo robia. Nemá ten animačný „background“ a je vlastne poslušným sluhom programu, ktorého by mal byť pánom!

​

Ukážka z rozprávky „Prečo netopiere spia zavesené dolu hlavou“ réžia V. Malík 1994

Učíš trikovú tvorbu aj na VŠMU. V čom je odlišná práca pedagóga na vysokej a na strednej škole?

Na strednej škole tých študentov formujete, modelujete ich od úplného základu. Máte ešte neobmedzené možnosti uchopiť všetko od samotného základu. To vám dáva ohromnú výhodu práce, takpovediac „na čistom papieri“. Študenti na strednej škole sú také malé vtáčatká, ktorých učíte základy lietania a je na vás, či padnú na zobáčik alebo poletia 😊. Na vysokej škole pracujete s hotovými osobnosťami, ktoré sa už ťažšie formujú – majú svoj názor, svoje priority. Tam už tie vtáčatká vedia pekne lietať a vy im ukazujete, ako vysoko a ako ďaleko sa dá doletieť. Ukazujete im, ako nachádzať nové obzory a vy už potom sledujete, aké obzory si nájdu a ako vysoko vyletia. Sú viac partnermi ako žiakmi a spolu sa nám darí častokrát vyletieť veľmi vysoko a urobiť veľmi vzrušujúce projekty. Momentálne sa venujeme projektu laserovej projekcie na budovy, čo je veľmi vzrušujúce živé predstavenie s množstvom efektov a ohromujúcou hudbou (napísanou konkrétne na naše projekcie študentami hudobnej fakulty), ktorá priláka množstvo divákov. Je to proste strhujúca show, ako má byť! Výsledky našej práce sa prezentujú aj v rámci akcie „Biela noc“ – medzinárodný festival súčasného umenia, ktorá je čoraz populárnejšia a navštevovaná množstvom divákov. Je to zároveň veľmi dobrá reklama pre našu filmovú a televíznu fakultu a Ateliér vizuálnych efektov a herného dizajnu, kde tieto „odrastené vtáčence“ učím.

​

Mgr. art. Jozef Janík so žiakmi Animovanej tvorby ŠUP Sklenárova

Ja som ťa trošku vovádzal do zadaní v predmete Navrhovanie. Bolo to pre teba obohatením, že okrem animátorskej práce si musel riešiť vlastne dizajn animovaného filmu?

Počas celej mojej práce animátora som sa príliš nevenoval výtvarnej zložke animácie, navrhovaniu prostredí a postáv. Bral som to tak, že postavy navrhuje výtvarník a ja som ten herec, ktorý im vdychuje dušu. Pre mňa bol dôležitý príbeh, preciťovanie postavy a jej motivácie. Preto bolo pre mňa navrhovanie niečo nové a veľa vecí som musel pochopiť a naučiť sa. Priznám sa, že zo začiatku som mal z tohto predmetu veľké obavy. Teraz s odstupom času môžem konštatovať, že navrhovanie mi dalo – a doteraz aj dáva veľa a na mnoho vecí sa pozerám inak. Hlavne na použitie svetla, kompozíciu a atmosféru. A to platí nielen pre animované filmy, ale naučilo ma to inak vnímať aj hrané filmy. Pri nich sú tieto veci rovnako dôležité a pochopil som, že pre vnímanie deja a jeho zasadenie do správnej dramatickej atmosféry, sú veľmi dôležité.

​

Diana Dobrotová, predmet Navrhovanie, Animovaná tvorba, ŠUP Sklenárova

Čo to vlastne znamená profesia Motion dizajnér. Ako si sa zapracoval v televízií Joj?

Pomenovanie tejto profesie je, (na rozdiel od mnohých iných „kvetnato“ znejúcich názvov povolaní), celkom jednoduché a výstižné. Motion dizajnér skutočne robí to isté čo bežný dizajnér, ibaže je k tomu pridaný aj rozmer času – teda animácia, pohyb. V televízii Motion dizajnér navrhuje vlastne celý výzor danej televíznej stanice. Ja to nazývam, že jej „šije slušivý oblek“.  Každá televízia musí mať odlišný „oblek“, ktorý vystihuje osobitosť danej televízie. Iný dizajn má spravodajská televízia, iný má dokumentárna, iný televízia vysielajúca detské filmy. Dizajnér musí pochopiť to, čo tú televíziu vystihuje a tomu prispôsobí celý jej dizajn. Ja som pracoval pre rôzne televízie a vždy som sa na daný dizajn musel pozerať inými očami. Najzložitejšie je to pri „plnoformátových“ tzv. „veľkých televíziách“, ktoré nie sú svojim programovým zložením natoľko vyhranené a musíte tú jedinečnosť nájsť a vyjadriť nejakým odlišným, originálnym spôsobom. Nájsť niečo, čo ich bude odlišovať, hoci ich programové zloženie je veľmi rôznorodé. Často sa to robí cez nejaké typické farebné ladenie alebo cez grafické vystihnutie nejakého hlavného hesla danej televízie. Napr. pri novej grafike RTVS bola nosným prvkom dvojbodka – jednoduchý symbol, ktorý mal vyjadrovať modernosť, nové smerovanie tejto celoplošnej televízie. Samozrejme, že na takto zložitej úlohe, ako napr. od základu úplne nová grafika televízie pracuje veľký tím mnohých dizajnérov, každý dodržiava dizajn manuál, ktorý vopred všetci spolu na mnohých dlhých schôdzach vymyslia a dajú si schváliť a ktorý potom funguje ako vodidlo pre všetkých.

Konkrétne pri televízii JOJ bola naša úloha vyprofilovať túto televíziu, ktorá predtým fungovala ako akýsi „klon“ televízie NOVA. Teda pri začiatkoch fungovania televízie JOJ sa používala ešte ich – „Novácka“ grafika a postupne sme ju zamieňali za našu – originálnu „Jojkácku“ grafiku. V tomto prípade nešlo o zmodernizovanie fungujúcej grafiky, o veľký „skok“, ale o postupné obmieňanie grafiky jednotlivých relácií a postupné odkláňanie od pôvodnej Nováckej grafiky. Bol to dlhý a náročný proces sprevádzaný mnohými bezsennými nocami. Tento „prerod“ sa totiž robil za pochodu počas bežnej práce na mnohých iných grafických prácach potrebných pre chod televízie. A nás – grafikov tam bolo vtedy málo, ak si pamätám, tak možno štyria, piati. Bolo to veľmi náročné obdobie a pamätám si, že raz, keď som prišiel po cca. troch či štyroch dňoch a nociach strávených nonstop v práci domov, manželka ma rovno hodila do vane s tým, že už som „dosť zapáchal“.

Ale keď sa spätne pozriem na tie časy a pozriem na TV JOJ dnes – vidím ten obrovský pokrok a veľkú, samostatnú, úspešnú televíziu, ktorá vyrástla zo svojich detských časov do dnešnej podoby.

Na záver by som sa ťa chcel opýtať, aké máš plány do budúcna, je niečo po čom veľmi túžiš?
Život nie je len o škole a o projektoch, kam by si rád cestoval?

Vyštudoval som ateliér vizuálnych efektov, svoju prácu som uplatnil na množstve filmov. Chcel by som tieto znalosti využiť a rozvíjať, pretože v tomto odbore platí, že človek musí byť v kontakte so svojím „remeslom“, aby nezaspal dobu, aby sa naďalej rozvíjal a napredoval. Sledujem najnovší vývoj a vidím, ako „raketovo“ napreduje. Mám teda v pláne ostať v kontakte a viac sa rozvíjať aj týmto smerom. Vizuálne efekty sa mi páčia kvôli tomu filmovému „čaru“. Robíte veci, ktoré sú v reálnom svete nemožné a do toho reálneho sveta ich dosadíte tak, že vyzerajú akoby tam prirodzene boli. Vytvoríte rozprávkového draka, vesmírnu loď, či naopak úplne zničíte budovu, či celé mesto. Ste kúzelník, iluzionista, ale nikto nesmie vaše triky odhaliť. To je ďalšie čaro vizuálnych efektov. Urobiť ich tak, aby to vyzeralo prirodzene. Každý film v dnešnej dobe prejde nejakou úpravou vizuálnymi efektami. Aj taký, na ktorý by ste to nepovedali a ktorý nie je zrovna sci- fi či rozprávka. Stačí, ak režisér povie: „tamtá lampa na ulici mi nesedí do záberu, dajte ju preč“ , a odborník na vizuálne efekty ju vymaže. Rovnako sa odstraňujú stopy od lietadiel na oblohe v historických filmoch,  telefónne stĺpy v rozprávkach, či krúžky na nohách rozprávkových holubov…..Je toho veľa a je to veľmi zaujímavá až „čarovná“ práca.

Druhý plán sa týka školy VŠMU, kde učím predmet „Motion Design“ a venujeme sa laserovej projekcii na budovy. Naše projekcie sme rozšírili o originálnu hudbu študentov hudobnej a tanečnej fakulty a v budúcnosti ich plánujeme rozšíriť ešte o spoluprácu s bábkohercami a so študentami tanca a tým vytvoriť ohromné multimediálne dielo s animáciami, bábkami, hudbou a tanečnými vystúpeniami. Dá to ešte veľa práce toto všetko v spolupráci s mnohými študentami a nadšenými pedagógmi  „dostať pod strechu“ a úprimne ešte neviem, či sa to podarí ale plány sú a je na čo sa tešiť….

Mojou vysnenou krajinou je Taliansko, konkrétne pobrežie Amalfi v južnom Taliansku. Ja rád cestujem kvôli tomu, aby som pozoroval a obdivoval krajinu. Pozerám na ňu z výtvarnej stránky a nechám sa ňou inšpirovať. Tie výjavy si ukladám do svojej „banky“ niekde v hlave a vo vhodný moment ich použijem. Takže vlastne každé cestovanie na dovolenku je „pracovná cesta“ slúžiaca na doplnenie referencií v hlave, a rozhodne by ma nebavilo vyvaľovať sa dakde na pláži a nevnímať žiadne nové podnety. Mám však ten problém, že nerád a veľmi zle plánujem, takže sa vlastne stretávajú dve veľmi protichodné veci – radosť z cestovania a hrôza z plánovania cesty. Takže si budem do budúcnosti želať, aby sa mi tú moju hrôzu darilo úspešnejšie prekonávať……

​

Mgr. art. Jozef Janík so žiakmi Animovanej tvorby ŠUP Sklenárova

Ďakujem Jozef za rozhovor, Ján Slovák.

​